VLKOLINEC V PODVEČER, január 2002

Teraz trošku, ako sa vraví: z iného súdka... alebo - trocha histórie nikoho nezabije.
Tieto fotografie vznikli  v roku 2002, keď ešte digitálne fotoaparáty  boli len v plienkach. Ja som  fotil na klasický film na stredný a veľký formát (aj dnes ešte fotím aj na film).
Obec- osadu Vlkolinec (zapísaná v Zozname UNESCO od r. 1993) som poznal už niekoľko desaťročí, kde sme chodievali v rámci workshopov ( vtedy sa tomu hovorilo školenie) fotografov
v rámci jediného medzinárodného salónu fotografie na Slovensku Fotofórum Ružomberok, zväčša konajúc sa na jeseň každé 2 roky.
V zime 2002 cítil som potrebu  urobiť niekoľko zimných  fotografií, ktoré neskôr môžem využiť na rôzne účely, tak som si spomenul na Vlkolinec. Čakal som len na vhodné podmienky - čerstvý sneh a slnečné lúče.
Do Vlkolinca som prišiel dobre pripravený: fotoaparáty (Mamiya RB 67, Sinar 4x5" s objektívmi + pevný statív). Celá technika vážila okolo 25 kg. Najskôr som urobil niekoľko záberov na stredný formát a zároveň premýšľal ako urobiť neopakovateľnú fotografiu, ktorá sa mi postupne v hlave začala črtať: typický drevený domček v podvečernej atmosfére zimného večera.
Vonku bolo asi tak mínus 10 stupňov, celý deň mrzlo,  napriek tomu, že slnko svietilo.  To ma však neodradilo od nápadu ho zrealizovať.
Základným predpokladom pre túto fotografiu bola pekná  podvečerná farebná obloha ( ja ju nazývam "arizona" podľa typickej večernej oblohy v Arizone).
Statív s fotoaparátom Sinar som si postavil do ľadu na ceste
a vyčkával na prvý "šťuk". (Zainteresovaní možno vedia" že takýto záber sa musí urobiť na multi - viac expozíciu, t.j. urobiť na  to isté políčko filmu viac záberov). Prvý "šťuk" musel byť správne exponovaný iba na podvečernú "arizonu".
 Na ďalší "šťuk" som musel čakať až do úplnej tmy a chcel som, aby sa aj v oknách svietilo. Už som sa chystal dnu do chalúpky a požiadať majiteľa, aby mi zasvietil v izbičkách, keď zrazu z chalúpky vyšla starenka a išla do blízkeho  kostolíka na večernú omšu.
Predpokladal som, že starenka príde čoskoro  ( v duchu som sa modlil, aby po ceste, kde som mal statív s fotoaparátom nechcelo ísť žiadne auto, pretože zamýšľaný zámer by bol nenávratne preč) a  my ( ja a Zdenka) nebudeme  musieť v mraze tuhnúť už dlho. Mýlka, starenka asi po hodine konečne prišla, tak som ju požiadal o zasvietenie. Bola veľmi ochotná a tak sme mohli urobiť ďalší "šťuk". Potom to už išlo hladko. Baterkou sme dosvietili na niekoľko expozícií (šťukov) tmavé časti domčeka. Pouličná lampa nám "dorobila" zvyšok atmosféry. Výsledok si  môžete sami vyhodnotiť.
Poznámka. 
Až po vyvolaní diapozitívu 4 x5" som pod lupou zistil, že záber je máličko pohnutý, pretože pod váhou fotoaparátu sneh za približne 3 hodiny čakania pod statívom trocha povolil.





WHITE RIM ROAD TRIP  (Canyonlands, Utah), 28. september 2011.

Tentokrát nebudem chcieť vyrozprávať ako vznikla zaujímavá fotografia ale skôr kde? Na ša cesta sa vlastne začala už v roku 2008, kedy sme boli fotografovať v Canyonlands NP a z výšky sme pozerali dole ako po prašnej a kľukatej ceste - neceste idú autá, len sme neboli pripravení na takúto dobrodružnú jazdu.
Pred cestou za fotografovaním  po národných parkoch v roku 2011 sme si ešte doma na Slovensku niečo prečítali o ceste, ktorá sa volá White Rim Road, ktorej trasa je dlhá prilbližne 100 míľ!!! Na bivakovanie cez noc je potrebné mať povolenie, ktoré je platené a počet povolení je obmedzený na počet campingových miest (celkom 25 ), ktoré sú na  trase k dispozícii.
Povolenie sme si vybavili celkom rýchlo na nasledujúci deň, akurát, že bolo na výber už len 1 miesto (jediné), a to Candlestick, ktoré je už za polovicou trasy White Rim Road. V noci vstávame okolo 2 a.m., aby sme nafotili nočnú oblohu pri Messa Arch a neskôr samotnú Messa Arch pri východe slnka. Balíme náš stan v kempe a ideme doplniť zásoby benzínu doplna v nádrži nášho prenajatého auta Jeep Cherokee a hlavne zásoby pitnej vody na cestu ( 15 litrov), pretože to je najdôležitejšie zo všetkého.
Na trasu vyrážame trocha neskoro okolo 10 a.m. ale máme dosť času (aspoň si to myslíme), aby sme ešte za vidna došli do rezervovaného kempovacieho miesta. Začiatok trasy poznáme už z minula ale cesta je čím ďalej horšia, Zdenka občas vystupuje z auta a odhadzuje väčšie skaly spred auta alebo naviguje, aby sme niekde nechytili spodok auta. Fotografujeme, dokumentuje na video a samozrejme často pijeme vodu a jedno teplé pivo. I keď je mesiac september, tu je horúco ako na púšti. Auto trpí spolu s nami. Prechádzame okolo kempovacích miest, ktoré sa už začínajú zaplňovať. Najhorší je výstup autom na tzv. Murphy´s point, kde prichádzame až v podvečer pri zotmievaní. Ideme ďalej, však náš Candlestick je  podľa našej  mapy neďaleko (myslíme si). Za svetiel reflektorov je cesta čím ďalej obtiažnejšia a naše kempovacie miesto stále vzdialené. Ľutujeme, že sme nezostali na noc na Murphy´s (možno by sa tam našlo miesto pre nás), a tak nám neostalo nič iné len nadivoko zostať na našej trase. Náš stan je rýchlo postavený. Dávame si  ešte pred spaním 1 teplé pivo (nič moc). V noci na náš stan klopú poľné myši (alebo niečo iné, tak radšej nevystrkujeme hlavu zo stanu). Ráno balíme stan a vraciame sa asi 5 míľ k Murphy´s, pretože v noci sme si tento kúsok zujímavej trasy vôbec neužili. Murphy´s je jeden z najkrajších  bodov ne White Rim Road.
Neľutujeme náš stratený čas a míle, ktoré sme sa vrátili. Po chvíli pokračujem na trase a po skoro 2 hodinách prichádzame na "náš" Candlestick (v preklade Svietnik podľa mena skaly, ktorá sa týči nad kempovacím miestom). Nestojí  však za veľa. Vedľa cesty na 1 strane záchodová búdka a na druhej strane kempovacie miesto. Využijeme aspoň to 1 miesto (nie kempovacie), odfotíme sa a ideme ďalej, pretože pred nami je ešte dlhý kus cesty. Občas stretávame i bikerov, ktorým vôbec nezávidíme. Pitnú vodu máme len tak akurát a do cieľa našej cesty prichádzame  podvečer, skoro s prázdnou nádržou benzínu.
Stálo to však za to!


 
     Kemp Murphy´s.

    Tam niekde dole viedla naša cesta po White Rim Road.
JAPANESE GARDEN, PORTLAND, (Oregon)  17. október 2014

Azda najfotografovanejší strom na svete je javor v japonskej záhrade v Portlande (US Oregon). Keďže vzdialenosť od pacifického pobrežia, kde som fotografoval, do Portlandu bola necelých 85 míľ, tak sme sa rozhodli, že na vlastné oči uvidíme
(a možno aj nafotografujeme) tento úžasný strom. (Jedným z najznámejších fotografov na svete, ktorý spopularizoval tento strom je americký svetoznámy fotograf Peter Lik, ktorého úžasné fotografie krajiny som mal možnosť vidieť na vlastné oči v rôznych jeho galériách).
Na parkovisko pri japonskej záhrade  sme dorazili ráno pred
9 a.m. a po lesneh cestičke sme prišli k vstupnej bráne. Záhradu však otvárali až o 10 a.m., tak sme čakali na otvorenie spolu aj
s ďalšími návštevníkmi a hlavne fotografmi. Po otvorení väčšina
 z nich išla jedným smerom. My sme sa zatiaľ len orientovali podľa orientačnej tabule a vydali sme sa smerom, kde aj ostatní šli. Po niekoľkých krokoch sme HO zbadali.
Javor  bol obkľúčený množstvom fotografov, ktorí cvakali jedna radosť, až som sa tomu čudoval, pretože slnko bolo ešte za kopcom a fotografia by nemala žiadnu atmosféru. Boli sme trocha sklamaní, pretože podľa fotografií, ktoré sme poznali sa zdalo, že strom bude väčší a mohutnejší.
Keď sa po dlhšom čase uvoľnilo miesto pri strome, tak som sa rozhodol urobiť si aspoň na pamiatku fotografiu tohoto stromu (keď už sme merali takú vzdialenosť od pobrežia). Veľmi rád  som chcel urobiť fotografiu ako si tento strom predstavujem vo svojej hlave ale slnko bolo za kopcami a nebolo celkom isté či neskôr obloha nebude zamračená, tak sme si urobili vlastnú prehliadku parku. K stromu sme sa občas vracali, aby sme zistili akým smerom sa posúva slnko spoza kopca. Bol predpoklad, že
o 2-3 hodinky  (ak sa nezamračí), tak slnečné lúče by mohli presvitať pomedzi jeseňou sfarbené lístie stromu. A aj tak sa stalo. poobede okolo 2 p.m. slnečné lúče začali presvitať v protisvetle na strom, aby vytvorili požadovanú atmosféru.
Ostal som sám- jediným fotografom, ktorý mal trpezlivosť a vyčkal si na správny okamžik fotografie, ktorý trval necelú polhodinku a potom už slnečné svetlo bolo opäť mimo.
Neskoršie popoludnie sme sa vracali naspäť na pobrežie, aby sme stihli ešte podvečernú atmosféru pacifického pobrežia.

Ponaučenie: Trpezlivosť ruže prináša alebo inak - fotografovania krajiny je aj o čakaní na správne svetlo.




    Ráno o 10:30

    Poobede 14:30
SECOND BEACH (Washington State), 16. október 2014

Našim ďalším cieľom na našej skoro 12.000 km dlhej ceste
bolo očarujúce a divoké pacifické pobrežie na severozápade USA.
Svoju púť po pobreží sme začali na First beach a vzhľadom na nepriaznivé počasie sme sa presunuli na  neďalekú Second beach. Na rozdiel od First beach, kde sa dá k nej prísť autom , tak na Second beach je potrebné prejsť hustým lesom k moru trvajúc asi 20- 25 minút.
Second beach nás uchvátila i napriek nie ideálnemu počasiu na fotografovanie ale i tak sme vyčkávali, že v podvečer sa to zlepší i napriek premočeným nohám. Fotografovaním sme boli (ja a moja Zdenka) hlboko zaujatí, že sme si nevšimli, že sa pomaly zakráda hlboká tma. Skoro za tmy sme si zbalili svoje veci a začali hľadať chodník, ktorý nás privedie naspäť k autu. Nebolo to jednoduché. Ešte ako tak sa to dalo, ak sa od mora odrážali zbytky svetla ale akonáhle sme vstúpili do lesa, tak nebolo vidieť ani na vlastné nohy. Zdenka ma viedla ako slepca za ruky, nohami skúšala či sme ešte na chodníku alebo mimo. Pripomínali sme si, že naše čelovky a baterka, ktoré zostali v aute sú nám platné tak,
ako mŕtvemu zimník..(:-). Raz sme už mali namále a boli by sme zišliz chodníka. Neviem ako by to dopadlo pre nás, pretože celú noc pršalo a nad ránom bola teplota tesne nad nulou. Keďže bola polovica októbra, tak slnko už zapadalo pred 7  p.m a vychádzalo pred 8 a.m.. Bola by to dlhá noc.
Našťastie o chvíľu sme zbadali malé svetielko osvetlenia na parkovisku, a tak sme dostali nádej, že to dopadne dobre.
A dopadlo. Pri večeri a pive  (čínske) v čínskej reštaurácii sme už na tieto chvíle spomínali ako na adrenalínový zážitok.

Až doma na Slovensku sme zistili, že v tých lesoch sa potulujú aj medvede, a z toho dôvodu nie je povolené  sa v nočných hodinách zdržiavať na pláži, ani v lese ( no kto by sa tam zdržiaval, keď nemusí ? (:-)
Ponaučenie: nezabudni na čelovku.



CATHEDRAL VALLEY - 26. september 2011

Do Cathedral Valley sme našim Jeepom Cherokee  dorazili pomerene neskoro večer po dlhej ceste zo Zion NP. Posledných skoro 20 míľ  sme išli pomaly po štrkovej  úzkej ceste (ak sa to dá tak nazvať) so zastávkami na fotografovanie. Na noc sme ostali na konečnej  parkoviska
pri Glass Mountain neďaleko Sun and Moon Temple. Svoj stan sme si rozložili nadivoko pri zaparkovanom aute.
Ráno sme vstali ešte pred východom slnka. Počasie vyzeralo na dážď. Urobil som niekoľko záberov na oblohu pred vychádzajúcim slnkom.  V diaľke boli ťažké mraky, z ktorých padali prúdy vody. Bola len otázka času kedy to môže prísť k nám. Niekoľko minút po východe slnka sa otvorila obloha a na pozadí sa objavila dvojitá dúha.
Urobil som niekoľko záberov na digitálny fotoaparát (Canon 5D Mark II) ako aj na klasický film (Mamiya 7 a Fuji GX 617). "Divadlo" ako rýchlo prišlo, tak aj odišlo - ostali iba fotografie a spomienky v pamäti.
CANYONLANDS - 28. september 2011
Tento strom sme si vyhliadli popoludní, neďaleko Mesa Arch. V priebehu noci sme opustili náš stan v kempe a autom sa presunuli na parkovisko pri Mesa Arch. Boli sme tam sami. Nasadili sme si čelovky a asi 15 minút  sme kráčali s 2 fotoaparátmi ( Canon 5 D Mark II a Mamiya 7 II a 2 statívmi k "nášmu" stromu. Našli sme ho bez problémov, avšak som zistil, že  v aute  som si zabudol diaľkovú spúšť na Canon, bez ktorej by som nemohol urobiť dlhú expozíciu. Nič iné neostalo len ísť naspäť k autu (samozrejme bez fotoapátov -kto by ich mohol vziať?). Po polhodine som konečne  mohol urobiť záber nočnej oblohy.

   

© 2010 Vlado Bača, Fine Art Photography. All rights reserved. Terms of Use.