HOLÉ ZADKY.
Okolo roku 1982, keď ma prijali do ZSVU (Zväz slovenských výtvarných umelcov) ako kandidáta a bol som oficiálne zaregistrovaný ako „umelec v slobodnom povolaní“ bol som vyzvaný zúčastniť sa kolektívnej výstavy žilinských výtvarníkov, ktorá sa pravidelne konala pri príležitosti okresného zjazdu KSS pod názvom Umelci strane. Garantom a kurátorom výstavy bol akad. sochár L. Berák, absolvent VUML (Večerná univerzita marxizmu- leninizmu). Nechcel som sklamať svojou neúčasťou, tak som vybral zo svojho ateliéru 3 fotografie - farebné ženské akty (na rozdiel od niektorých kolegov výtvarníkov, ktorí sa angažovali dielami typu partizáni, slovenské národné povstanie a pod.), zväčšeniny na materiály Cibachrome, ktoré som pracovne nazval holými zadkami. Majster Berák, keď uvidel moje fotografie sa ma opýtal: „ Vlado, a to nemáš niečo iné, čo môžeme vystaviť?“ Nemám, odpovedal som, a prišiel som tesne pred vernisážou výstavy do výstavnej siene v Dome odborov. A čo nevidím? Moje fotografie sú vystavené na čelnej stene, a tak sa pýtam majstra Beráka, čo ho k tomu viedlo? „Však musíme sem na výstavu nejako ľudí pritiahnuť“, odvetil mi. Tak som si v duchu pomyslel, že aj holé zadky sú niekedy dôležité.
NAKED BUTTS.
Around 1982, when I was accepted into the ZSVU (Union of Slovak Artists) as a candidate and I was officially registered as a "self-employed artist", I was invited to participate in a collective exhibition of artists from Žilina, which was regularly held on the occasion of the district convention of the KSS under the name Artists aside. The guarantor and curator of the exhibition was acad. sculptor L. Berák, graduate of VUML (Evening University of Marxism-Leninism). I didn't want to disappoint with my non-participation, so I chose 3 photos from my studio - colorful female nudes (in contrast to some fellow artists who were involved in works like partisans, the Slovak national uprising, etc.), enlargements on Cibachrome materials, which I professionally called bare asses. Master Berák, when he saw my photos, asked me: "Vlado, don't you have anything else that we can exhibit?" I answered, I don't, and I came to the exhibition hall in the House of Trade Unions just before the opening of the exhibition. And what am I not seeing? My photos are displayed on the front wall, so I ask master Berák what led him to do this? "However, we have to somehow attract people to the exhibition", he replied. So I thought to myself that even naked asses are important sometimes.
Carnival in Venice in 1094 Doge Vitale Falier was in power. In this period the first edition of the Carnival of Venice began unconsciously, as a public celebration to honor the days preceding Lent. Everything is reported in an official document so that the tradition could be followed. But it took long time before the Venice Carnival became a proper festival, ending the day before Ash Wendesday and the beginning of Lent.
Once the Carnival began the first Sunday of October, grew with Epiphany and ended with a grand celebration in the day preceding Lent (Shrove Tuesday); its atmosphere was different as the festival was much longer and more intense.
Nowadays the Carnival lasts about ten days, still in the pre-Easter period but the expectation and excitement for Carnival is always present throughout the year.
Carnival at that time was an opportunity to break down all social differences and get everyone on the same level, it was the time to forget life problems and frustrations enjoying this popular festival all together.
The mask was a symbol of the game but also of equality: as people could hide behind it all their shame. Wearing masks and costumes people could completely hide their identity therefore eliminating all forms of personnel belonging to social class, gender, religion. Anyone could become what he wanted, he could have attitudes and behaviors according to his custom and to his changed appearance. For this reason, it was customary to greet the masks with a “Hello madame mask”!
The joyful participation in disguise was and still is, the Carnival essence. A period of light-heartedness and freedom from the daily routine and from the prejudices and slanders. It was all part of a masked big stage, where actors and spectators were merged into a unique and immense procession of figures and colors.
The custom of dressing up was becoming more and more popular in Venice, so a real trade in masks and costumes grew from nothing to a profitable business..
Carnival resurrected in 1979 when a group of citizens from civic associations helped to create the new edition of the Venice Carnival, a festival lasting eleven days, full of joy and happiness to celebrate this anniversary, so dear to the Venetian people.
During Carnival, the innate nature of the Venetian merchants is overshadowed, fun, jokes, masks and party atmosphere of lightheartedness and invades the city in a festive general atmosphere that you can feel, see and touch throughout the city.
SECOND BEACH (Washington State), 16. október 2014
Našim ďalším cieľom na našej skoro 12.000 km dlhej ceste bolo očarujúce a divoké pacifické pobrežie na severozápade USA.
Svoju púť po pobreží sme začali na First Beach a vzhľadom na nepriaznivé počasie sme sa presunuli na neďalekú Second Beach. Na rozdiel od First Beach, kde sa dá k nej prísť autom , tak na Second Beach je potrebné prejsť hustým lesom k moru trvajúc asi 20- 25 minút.
Second Beach nás uchvátila i napriek nie ideálnemu počasiu na fotografovanie ale i tak sme vyčkávali, že v podvečer sa to zlepší i napriek premočeným nohám. Fotografovaním sme boli (ja a moja Zdenka) hlboko zaujatí, že sme si nevšimli, že sa pomaly zakráda hlboká tma. Skoro za tmy sme si zbalili svoje veci a začali hľadať chodník, ktorý nás privedie naspäť k autu. Nebolo to jednoduché. Ešte ako tak sa to dalo, ak sa od mora odrážali zbytky svetla ale akonáhle sme vstúpili do lesa, tak nebolo vidieť ani na vlastné nohy. Zdenka ma viedla ako slepca za ruky, nohami skúšala či sme ešte na chodníku alebo mimo. Pripomínali sme si, že naše čelovky a baterka, ktoré zostali v aute sú nám platné tak,
ako mŕtvemu zimník..(:-). Raz sme už mali namále a boli by sme zišliz chodníka. Neviem ako by to dopadlo pre nás, pretože celú noc pršalo a nad ránom bola teplota tesne nad nulou. Keďže bola polovica októbra, tak slnko už zapadalo pred 7 p.m a vychádzalo pred 8 a.m.. Bola by to dlhá noc.
Našťastie o chvíľu sme zbadali malé svetielko osvetlenia na parkovisku, a tak sme dostali nádej, že to dopadne dobre. A dopadlo. Pri večeri a pive (čínske) v čínskej reštaurácii sme už na tieto chvíle spomínali ako na adrenalínový zážitok.
Až doma na Slovensku sme zistili, že v tých lesoch sa potulujú aj medvede, a z toho dôvodu nie je povolené sa v nočných hodinách zdržiavať na pláži, ani v lese ( no kto by sa tam zdržiaval, keď nemusí ? (:-)
Ponaučenie: nezabudni na čelovku.
SECOND BEACH (Washington State), October 16, 2014
Our next destination on our almost 12,000 km long journey was the charming and wild Pacific coast of the US Northwest.
We started our journey along the coast at First Beach and due to bad weather we moved to the nearby Second Beach. Unlike First Beach, where you can reach it by car, Second Beach requires a 20-25 minute walk through a dense forest to the sea.
Second Beach captivated us despite the not-ideal weather for photography, but we were still waiting for it to improve in the early evening, despite our wet feet. We (my wife Zdenka and me) were so engrossed in taking pictures that we didn't notice that deep darkness was slowly creeping in. Almost in the dark, we packed our things and started looking for a trail that would lead us back to the car. It wasn't easy. It was still possible, if the rest of the light was reflected from the sea, but as soon as we entered the forest, we couldn't even see our own feet. Zdenka led me by the hands like a blind man, testing with her feet whether we were still on the sidewalk or off. We reminded ourselves that our headlamps and flashlight, which were left in the car, are valid for us as like a dead winter man...(:-). Once we were already close and we would have come off the trail. I don't know how it would have turned out for us, because it rained all night and in the morning the temperature was just above zero. Since it was mid-October, the sun was already setting before 7 p.m. and rising before 8 a.m. It would be a long night. Fortunately, we saw a small beacon of lighting in the parking lot after a while, and that gave us hope that things would turn out well.
And it happened. During dinner and beer (Chinese) in a Chinese restaurant, we already remembered these moments as an adrenaline experience. Only at home in Slovakia did we find out that bears also roam in those forests, and for that reason it is not allowed to stay on the beach or in the forest at night (but who would stay there if they don't have to? (:-)
Lesson learned: don't forget your headlamp!
PODVEČER VO VLKOLINCI, zima 2002
Táto fotografia vznikla v roku 2002, keď digitálne fotoaparáty boli ešte len v plienkach. Ja som fotil na klasický film na stredný a veľký formát (aj dnes ešte fotím aj na film).
Obec- osadu Vlkolinec (zapísaná v Zozname UNESCO od r. 1993) som poznal už niekoľko desaťročí, kde sme chodievali v rámci workshopov ( vtedy sa tomu hovorilo školenie) fotografov
v rámci jediného medzinárodného salónu fotografie na Slovensku Fotofórum Ružomberok, zväčša konajúc sa na jeseň každé 2 roky.
V zime 2002 cítil som potrebu urobiť niekoľko zimných fotografií, ktoré neskôr môžem využiť na rôzne účely, tak som si spomenul na Vlkolinec. Čakal som len na vhodné podmienky - čerstvý sneh a slnečné lúče.
Do Vlkolinca som prišiel dobre pripravený: fotoaparáty (Mamiya RB 67, Sinar 4x5" s objektívmi + pevný statív). Celá technika vážila okolo 25 kg. Najskôr som urobil niekoľko záberov na stredný formát a zároveň premýšľal ako urobiť neopakovateľnú fotografiu, ktorá sa mi postupne v hlave začala črtať: typický drevený domček v podvečernej atmosfére zimného večera.
Vonku bolo asi tak mínus 10 stupňov, celý deň mrzlo, napriek tomu, že slnko svietilo. To ma však neodradilo od nápadu ho zrealizovať.
Základným predpokladom pre túto fotografiu bola pekná podvečerná farebná obloha ( ja ju nazývam "arizona" podľa typickej večernej oblohy v Arizone).
Statív s fotoaparátom Sinar som si postavil do ľadu na ceste
a vyčkával na prvý "šťuk". (Zainteresovaní možno vedia" že takýto záber sa musí urobiť na multi - viac expozíciu, t.j. urobiť na to isté políčko filmu viac záberov). Prvý "šťuk" musel byť správne exponovaný iba na podvečernú "arizonu".
Na ďalší "šťuk" som musel čakať až do úplnej tmy a chcel som, aby sa aj v oknách svietilo. Už som sa chystal dnu do chalúpky a požiadať majiteľa, aby mi zasvietil v izbičkách, keď zrazu z chalúpky vyšla starenka a išla do blízkeho kostolíka na večernú omšu.
Predpokladal som, že starenka príde čoskoro ( v duchu som sa modlil, aby po ceste, kde som mal statív s fotoaparátom nechcelo ísť žiadne auto, pretože zamýšľaný zámer by bol nenávratne preč) a my ( ja a Zdenka) nebudeme musieť v mraze tuhnúť už dlho. Mýlka, starenka asi po hodine konečne prišla, tak som ju požiadal o zasvietenie. Bola veľmi ochotná a tak sme mohli urobiť ďalší "šťuk". Potom to už išlo hladko. Baterkou sme dosvietili na niekoľko expozícií (šťukov) tmavé časti domčeka. Pouličná lampa nám "dorobila" zvyšok atmosféry. Výsledok si môžete sami vyhodnotiť.
Poznámka. Až po vyvolaní diapozitívu 4 x5" som pod lupou zistil, že záber je máličko pohnutý, pretože pod váhou fotoaparátu sneh za približne 3 hodiny čakania pod statívom trocha povolil.
JAPANESE GARDEN, Portland (State Oregon) - 17. október 2014
Azda najfotografovanejší strom na svete je javor v japonskej záhrade v Portlande (US Oregon). Keďže vzdialenosť od pacifického pobrežia, kde som fotografoval, je do Portlandu necelých 85 míľ, tak sme sa rozhodli, že na vlastné oči uvidíme (a možno aj nafotografujeme) tento fotogenický strom. (Jedným z najznámejších fotografov na svete, ktorý spopularizoval tento strom je americký svetoznámy fotograf Peter Lik, ktorého perfektné fotografie krajiny som mal možnosť vidieť na vlastné oči v rôznych jeho galériách).
Na parkovisko pri japonskej záhrade sme dorazili ráno pred 9 a. m. a po lesnej cestičke sme prišli k vstupnej bráne. Záhradu však otvárali až o 10 a.m., tak sme čakali na otvorenie spolu ajs ďalšími návštevníkmi a hlavne fotografmi. Po otvorení väčšina z nich išla jedným smerom. My sme sa zatiaľ len orientovali podľa orientačnej tabule a vydali sme sa smerom, kde aj ostatní šli. Po niekoľkých krokoch sme TO zbadali. Javor bol obkľúčený množstvom fotografov, ktorí cvakali jedna radosť, až som sa tomu čudoval, pretože slnko bolo ešte za kopcom a fotografia by nemala žiadnu atmosféru. Boli sme trocha sklamaní, pretože podľa fotografií, ktoré sme poznali sa zdalo, že strom bude väčší a mohutnejší.
Keď sa po dlhšom čase uvoľnilo miesto pri strome, tak som sa rozhodol urobiť si aspoň na pamiatku fotografiu tohto stromu (keď už sme merali takú vzdialenosť od pobrežia). Veľmi rád som chcel urobiť fotografiu ako si tento strom predstavujem vo svojej hlave ale slnko bolo za kopcami a nebolo celkom isté či neskôr obloha nebude zamračená, tak sme si urobili vlastnú prehliadku parku. K stromu sme sa občas vracali, aby sme zistili akým smerom sa posúva slnko spoza kopca. Bol predpoklad, že o 2-3 hodinky (ak sa nezamračí), tak slnečné lúče by mohli presvitať pomedzi jeseňou sfarbené lístie stromu. A aj tak sa stalo. poobede okolo 2 p.m. slnečné lúče začali presvitať v protisvetle na strom, aby vytvorili požadovanú atmosféru. Ostal som sám- jediným fotografom, ktorý mal trpezlivosť a vyčkal si na správny okamžik fotografie, ktorý trval necelú polhodinku a potom už slnečné svetlo bolo opäť mimo.
Neskoršie popoludní sme sa vracali naspäť na pobrežie, aby sme stihli ešte podvečernú atmosféru pacifického pobrežia.
Ponaučenie: Trpezlivosť ruže prináša alebo inak - fotografovania krajiny je aj o čakaní na správne svetlo.
JAPANESE GARDEN, PORTLAND, (State Oregon) October 17, 2014
Perhaps the most photographed tree in the world is the maple in the Japanese garden in Portland (US Oregon). Since the distance from the Pacific coast, where I photographed, to Portland was less than 85 miles, we decided to see for ourselves(and maybe take a photo of) this amazing tree.
We arrived at the parking lot near the Japanese garden the morning before 9 a. m. and along the forest path we came to the entrance gate. However, the garden did not open until 10 a.m., so we waited for it to open together with other visitors and especially photographers. After opening most of them went in one direction. For now, we just oriented ourselves according to the orientation board and went in the direction where the others were also going. After a few steps we spotted HIM.
The maple tree was surrounded by a lot of photographers who clicked happily, until I was surprised because the sun was still behind the hill and the photo would have no atmosphere. We were a little disappointed, because from the photos we knew, it seemed that the tree would be bigger and more powerful.When, after a long time, a place near the tree became available, I decided to take a photo of this tree at least as a souvenir (since we had already measured such a distance from the coast). I really wanted to take a photo of how I imagine this tree in my head, but the sun was behind the hills and it wasn't quite sure whether the sky would be cloudy later, so we made our own tour of the park. We returned to the tree from time to time to find out which direction the sun was moving from behind the hill. It was assumed that in 2-3 hours (if it doesn't get cloudy), the sun's rays could shine through the autumn-colored leaves of the tree. And it happened anyway in the afternoon around 2 p.m. the sun's rays began to shine through the backlight on the tree to create the desired atmosphere.
I was left alone - the only photographer who had patience and waited for the right moment of photography, which lasted less than half an hour and then the sunlight was out again. Later in the afternoon we returned to the coast to catch the early evening atmosphere of the Pacific coast.
Lesson learned: Patience pays a rose or otherwise - landscape photography is also about waiting for the right light.
CATHEDRAL VALLEY - 26. september 2011
Do Cathedral Valley sme našim Jeepom Cherokee dorazili pomerne neskoro večer po dlhej ceste zo Zion NP. Posledných skoro 20 míľ sme išli pomaly po štrkovej úzkej ceste (ak sa to dá tak nazvať) so zastávkami na fotografovanie. Na noc sme ostali na konečnej parkoviska pri Glass Mountain neďaleko Sun and Moon Temple. Svoj stan sme si rozložili nadivoko pri zaparkovanom aute.
Ráno sme vstali ešte pred východom slnka. Počasie vyzeralo na dážď. Urobil som niekoľko záberov na oblohu pred vychádzajúcim slnkom. V diaľke boli ťažké mraky, z ktorých padali prúdy vody. Bola len otázka času kedy to môže prísť k nám. Niekoľko minút po východe slnka sa otvorila obloha a na pozadí sa objavila dvojitá dúha.
Urobil som niekoľko záberov na digitálny fotoaparát (Canon 5D Mark II) ako aj na klasický film (Mamiya 7 a Fuji GX 617). "Divadlo" ako rýchlo prišlo, tak aj odišlo - ostali iba fotografie a spomienky v pamäti.
CATHEDRAL VALLEY - September 26, 2011
We arrived at Cathedral Valley in our Jeep Cherokee quite late in the evening after a long drive from Zion NP. The last almost 20 miles we drove slowly on a narrow gravel road (if you can call it that) with photo stops. We stayed at the final parking lot for the night at Glass Mountain near the Sun and Moon Temple. We pitched our tent wildly next to a parked car.
In the morning we got up before sunrise. The weather looked like rain. I took some shots of the sky before the rising sun. In the distance were heavy clouds from which streams of water fell. It was only a matter of time when it could come to us. A few minutes after sunrise, the sky opened and a double rainbow appeared in the background.
I took some shots on a digital camera (Canon 5D Mark II) as well as on classic film (Mamiya 7 and Fuji GX 617). The "theatre" came and went as quickly as it did - only photos and memories remained in the memory.
WHITE RIM ROAD TRIP (Canyonlands, Utah), 28. september 2011.
Tentokrát nebudem chcieť vyrozprávať ako vznikla zaujímavá fotografia ale skôr kde? Naša cesta sa vlastne začala už v roku 2008, kedy sme boli fotografovať v Canyonlands NP a z výšky sme pozerali dole ako po prašnej a kľukatej ceste - neceste idú autá, len sme neboli pripravení na takúto dobrodružnú jazdu.
Pred cestou za fotografovaním po národných parkoch v roku 2011 sme si ešte doma na Slovensku niečo prečítali o ceste, ktorá sa volá White Rim Road, ktorej trasa je dlhá približne 100 míľ!!! Na bivakovanie cez noc je potrebné mať povolenie, ktoré je platené a počet povolení je obmedzený na počet campingových miest (celkom 25 ), ktoré sú na trase k dispozícii.
Povolenie sme si vybavili celkom rýchlo na nasledujúci deň, akurát, že bolo na výber už len 1 miesto (jediné), a to Candlestick, ktoré je už za polovicou trasy White Rim Road. V noci vstávame okolo 2 a.m., aby sme nafotili nočnú oblohu pri Messa Arch a neskôr samotnú Messa Arch pri východe slnka. Balíme náš stan v kempe a ideme doplniť zásoby benzínu doplna v nádrži nášho prenajatého auta Jeep Cherokee a hlavne zásoby pitnej vody na cestu ( 15 litrov), pretože to je najdôležitejšie zo všetkého.
Na trasu vyrážame trocha neskoro okolo 10 a.m. ale máme dosť času (aspoň si to myslíme), aby sme ešte za vidna došli do rezervovaného kempovacieho miesta. Začiatok trasy poznáme už z minula ale cesta je čím ďalej horšia, Zdenka občas vystupuje z auta a odhadzuje väčšie skaly spred auta alebo naviguje, aby sme niekde nechytili spodok auta. Fotografujeme, dokumentuje na video a samozrejme často pijeme vodu a jedno teplé pivo. I keď je mesiac september, tu je horúco ako na púšti. Auto trpí spolu s nami. Prechádzame okolo kempovacích miest, ktoré sa už začínajú zaplňovať. Najhorší je výstup autom na tzv. Murphy´s point, kde prichádzame až v podvečer pri zotmievaní. Ideme ďalej, však náš Candlestick je podľa našej mapy neďaleko (myslíme si). Za svetiel reflektorov je cesta čím ďalej obtiažnejšia a naše kempovacie miesto stále vzdialené. Ľutujeme, že sme nezostali na noc na Murphy´s (možno by sa tam našlo miesto pre nás), a tak nám neostalo nič iné len nadivoko zostať na našej trase. Náš stan je rýchlo postavený. Dávame si ešte pred spaním 1 teplé pivo (nič moc). V noci na náš stan klopú poľné myši (alebo niečo iné, tak radšej nevystrkujeme hlavu zo stanu). Ráno balíme stan a vraciame sa asi 5 míľ k Murphy´s, pretože v noci sme si tento kúsok zaujímavej trasy vôbec neužili. Murphy´s je jeden z najkrajších bodov ne White Rim Road.
Neľutujeme náš stratený čas a míle, ktoré sme sa vrátili. Po chvíli pokračujem na trase a po skoro 2 hodinách prichádzame na "náš" Candlestick (v preklade Svietnik podľa mena skaly, ktorá sa týči nad kempovacím miestom). Nestojí však za veľa. Vedľa cesty na 1 strane záchodová búdka a na druhej strane kempovacie miesto. Využijeme aspoň to 1 miesto (nie kempovacie), odfotíme sa a ideme ďalej, pretože pred nami je ešte dlhý kus cesty. Občas stretávame i bikerov, ktorým vôbec nezávidíme. Pitnú vodu máme len tak akurát a do cieľa našej cesty prichádzame podvečer, skoro s prázdnou nádržou benzínu.
Stálo to však za to!
WHITE RIM ROAD TRIP (Canyonlands, Utah), September 28, 2011.
This time I don't want to tell how the interesting photo was created, but rather where? Our journey actually started back in 2008, when we were taking photos in Canyonlands NP and from a height we looked down on a dusty and winding road - there were no cars on the road, we just weren't ready for such an adventurous ride.
Before the trip to photograph the national parks in 2011, we read something at home in Slovakia about a road called the White Rim Road, the route of which is approximately 100 miles long!!! For bivouacing overnight, it is necessary to have a permit, which is paid, and the number of permits is limited to the number of camping sites (25 in total) available on the route.
We got the permit pretty quickly for the next day, just that there was only 1 place left to choose from (the only one), namely Candlestick, which is already halfway down the White Rim Road. At night we get up around 2 a.m. to photograph the night sky at Messa Arch and later Messa Arch itself at sunrise. We are packing our tent at the campsite and going to fill up the gas supply in the tank of our rented Jeep Cherokee and especially the supply of drinking water for the trip (15 liters), because that is the most important of all.
We leave for the route a little late around 10 a.m. but we have enough time (at least we think so) to reach the reserved camping spot within sight. We already know the beginning of the route from the past, but the road is getting worse and worse, Zdenka sometimes gets out of the car and throws bigger rocks in front of the car or navigates so that we don't catch the bottom of the car somewhere. We photograph, document on video and of course we often drink water and one warm beer. Even though it's September, it's hot here like in the desert. The car suffers with us. We pass by the campsites, which are already starting to fill up. The worst is the ascent by car to the so-called Murphy's point, where we arrive only in the early evening at dusk. We are moving on, but our Candlestick is not far away according to our map (we think). Under the floodlights, the road becomes more and more difficult and our campsite is further and further away. We regret that we did not stay the night at Murphy's (perhaps there would be a place for us), so we had no choice but to wildly stay on our route. Our tent is quickly erected. We drink 1 warm beer (not too much) before going to bed. At night, field mice knock on our tent (or something else, so we better not stick our heads out of the tent). In the morning we pack up the tent and return about 5 miles to Murphy's because we didn't enjoy this bit of interesting route at all at night. Murphy's is one of the most beautiful spots on the White Rim Road.We don't regret our lost time and the miles we got back. After a while I continue on the route and after almost 2 hours we arrive at "our" Candlestick (translated Candlestick after the name of the rock that rises above the camping site). But it's not worth much. Next to the road on one side a toilet and on the other side a camping site. We will use at least the 1 place (not camping), take a picture and move on, because we still have a long way to go. Sometimes we also meet bikers, whom we do not envy at all. We only have enough drinking water and we arrive at the destination of our journey in the early evening, almost with an empty gas tank.But it was worth it!
DO ŠKOLY, New York máj 1996
Po prvom (1995) úspešnom fotografovaní módneho oblečenia v New Yorku pre pripravovaný firemný kalendár sme dostali ponuku nafotografovať kolekciu oblečenia pre firmu Next Fashion. Aj tentokrát sme sa ubytovali v tom istom hoteli na Manhattane, niekde na rohu 50 St. a 10 Av., tak ako naposledy. Každý deň už do včasného rána sme si vyberali lokality vhodné pre naše fotografovanie akými sú Soho, Greenwich Village alebo Brooklyn. Neďaleko nášho hotela bola škola, a tak každé ráno sme stretávali študentov, ktorí sa ležérnym krokom presúvali do blízkej školy. Napadlo nás, že by to mohol byť dobrý motív pre vytvorenie kontrastu farebnosti - odevu, pleti a prostredia. Tina dostala za úlohu „vmiesiť sa“ medzi idúcich študentov a ja som čakal oproti s teleobjektívom. Túto situáciu sme si zopakovali niekoľkokrát. Takto vznikla, svojim reportážnym spôsobom ojedinelá fotografia „Do školy“. Nakoniec niekoľko z týchto fotografií bolo publikovaných v ročenke PHOTO ANNUAL 2000 prestížneho svetového vydavateľstva GRAPHIS (New York, USA).
Vždy keď počujem pieseň Summer In the City v podaní Joe Cockera, tak si spomeniem na našu prvú cestu do New Yorku. Hit v podaní Joe Cockera nás všade sprevádzal.
TO SCHOOL , New York, May 1999
After the first (1995) successful photography of fashion clothes in New York for the forthcoming company calendar, we received an offer to photograph a clothing collection for Next Fashion. This time, too, we stayed at the same hotel in Manhattan, somewhere on the corner of 50 St. and 10 Av., as last time. Every day, early in the morning, we chose locations suitable for our photography, such as Soho, Greenwich Village or Brooklyn. There was a school near our hotel, so every morning we met students who casually walked to the nearby school. We thought that it could be a good motif for creating a color contrast - clothing, skin and environment. Tina was given the task of "blending in" among the walking students, and I waited opposite with the telephoto lens. We repeated this situation several times. This is how the photo "To School" was created, unique in its reportage style. Finally, several of these photos were published in the PHOTO ANNUAL 2000 yearbook of the prestigious world publishing house GRAPHIS (New York, USA).
Every time I hear the song Summer In the City by Joe Cocker, I think back to our first trip to New York. The hit performed by Joe Cocker accompanied us everywhere.
